Správanie človeka je založené na predstave seba samého, na obraze JA, ktorý si sám o sebe vytvorí.
Tento obraz je čiastočne zdedený, z časti nám bol vštepený výchovou a jeho ďalšiu tretinu si vytvárame sami sebavýchovou.
Zdedená časť je vo svojej podstate pevne určená a patria k nej biologické danosti človeka, ktoré nás robia jedinečnými. Patria medzi ne nervový systém, kostra, svalstvo, tkanivá, žľazy, zmysly a koža.
Výchova ovplyvňuje našu reč a jej prostredníctvom naše myslenie. Zaraďuje nás do určitého prostredia, určuje spôsob akým reagujeme, tvoríme pojmy, ale vplýva i na našu sebavýchovu, teda časť obrazu o sebe samom, ktorý môžeme aktívne usmerniť a počas života ovplyvňovať. Spoločnosť nám vštepuje svoje pravidlá, usiluje sa nastaviť hodnoty a vzorce chovania tak, aby sme sa všetci na seba čo najviac podobali.
Sebavýchova je pri formovaní osobnosti tvorivou silou a umožňuje nám, aby sme počas celého aktívneho života sami rozvíjali svoju individualitu.
Výchova a sebavýchova na seba navzájom veľmi komplikovane pôsobia. Je dobré ak sú občas v konflikte. Stáva sa, že okolitým prostredím je jedinec usmerňovaný tak, aby sa v svojom ďalšom rozvoji čo najviac prispôsobil ostatným členom spoločnosti, čo ho potom privedie k uniformite v oblasti vzhľadu, názorov i cieľov.
Obraz svojho JA vzniká na základe skúseností z toho ako jednáme a reagujeme pri bežných situáciách v našom každodennom živote a mení sa s každým našim konaním. Jeho podstatná časť súvisí z pohybom, lebo i zmyslové vnímanie, pocity a myslenie sú s ním spojené. S pohybom súvisí predstava o tele, jeho tvare a vzťahu jednotlivých častí tela, rovnako, ako aj kinestetické vnemy teda to, ako vnímanie polohu a pohyb jednotlivých častí tela, či cítime bolesť, ako sa orientujeme v priestore a vnímame čas a rytmus. Naše konanie v danej chvíli ovplyvňujú vnemy z našich zmyslových orgánov taktiež pocity, emócie a myšlienky, ktoré máme. Ak by sme stratili ktorúkoľvek z týchto zložiek svojho JA, znamenalo by to ohrozenie samotného života.
Najlepšie si uvedomujeme tie časti tela, ktoré v každodennom živote najviac používame, avšak mnohé časti svojho tela si vôbec neuvedomujeme.
Dosiahnuť ideálnu predstavu o sebe samom v danom okamihu je prakticky nemožné… ale je možné ju zdokonaľovať.
Každý z nás cíti, že spôsob akým chodí, hovorí, správa sa je jeho vlastný, je unikátny a svojim spôsobom akoby nemenný. S týmto spôsobom správania sa úplne identifikujeme a to až tak, že máme pocit, akoby nám bolo dané či vrodené. Táto predstava je však mylná, lebo okrem vrodených biologických daností všetko podstatné, čo súvisí s našim konaním sme získali v procese učenia teda pri tom, ako sme sa učili stáť, chodiť, hovoriť, vnímať veci okolo seba v špecifickom prostredí.
Potreba zmeniť túto už existujúcu predstavu, teda obraz seba samého vyvstáva v prípade, že si človek želá vo svojom živote niečo zmeniť, teda zmeniť svoje správanie v ktorejkoľvek oblasti aktivít, ktoré vykonáva. Zmena predstavy seba samého však neznamená len nahradenie jednej činnosti druhou, ale je podmienená i zmenou dynamiky našich reakcií čo prináša zo sebou základné pohybové zmeny, ale najmä celkovú zmenu spôsobu, akým vykonávame danú činnosť.
„Štruktúry mozgu, ktoré zrkadlia naše pocity a v ktorých prebieha myslenie, ležia v tesnej blízkosti motorickej oblasti mozgovej kôry. Keďže vzruchy a impulzy v mozgu majú tendenciu sa rozširovať a prechádzať i na susedné tkanivá, pôsobí drastická zmena v motorickej oblasti i na myslenie a pocity. Základná zmena motorického vzoru akéhokoľvek integračného zoskupenia preto zruší súdržnosť celku, a tak zoberie mysleniu a pocitom oporu, ktorú im poskytovala zažitá rutina zvykových schém. Za takéhoto stavu je ďaleko jednoduchšie privodiť zmeny v myslení a prežívaní. Teraz sa svalstvo nevyjadruje pomocou zvykových schém, pomocou ktorých sa riadilo doteraz. Zvyk stratil svojho najsilnejšieho spojenca – podporu svalov. Teraz môže dôjsť k zmenám.“
( Moshé Feldenkrais: Felenkraisova metoda, Pragma 1996, str. 53)
Zvykové vzorce správania sa a pohybu majú svoju stopu – sú vpísané v nervovom systéme. Nervový systém reaguje na stimuláciu z externého prostredia pomocou týchto zvykových, nadobudnutých vzorcov správania sa, ktoré sa v danej chvíli javia ako jediná možná resp. správna odpoveď na stimul.
V prípade, že chceme zmeniť mentálny alebo fyzický zvyk, ktorý sme v priebehu života nadobudli, musíme sa vedieť vrátiť späť, lebo novému správaniu či konaniu vždy stojí v ceste to, čo sme sa naučili skôr.
Zvykové pohybové vzorce sa často krát presadzujú i napriek tomu, že sa snažíme o opak, takže ich môžeme kvalifikovať ako vynútené. Zvykový vzorec sa presadzuje i popri zamýšľanom pohybe a často si tento fakt vôbec neuvedomujeme, teda nevnímame rozdiel medzi tým, čo sme zamýšľali vykonať a tým čo naozaj robíme.
Podmienkou akejkoľvek zmeny je potreba odstrániť automatické odpovede na úrovni nervového systému, aby sme ho oslobodili čo umožní nervovému systému teda nám, reagovať na externú stimuláciu voľne, bez vynútenej odozvy.
Na ceste k zmene potrebujeme získať kompletný obraz o sebe samom, čo je ideálny stav, ku ktorému sa dá dospieť veľmi ťažko. Predstava, ktorú sme získali o sebe v detstve resp. od narodenia po 14 rok života je pre väčšinu z nás uspokojivá a hoci máme schopnosť vykonávať oveľa komplexnejšie akcie resp. využívať možnosti ľudskej kreativity, používame vzorce, ktoré sme nadobudli detskom veku. Príčina tohto javu je i v tom, že väčšina dospelých nepokračuje v kontinuálne v individuálnom vzdelávaní seba samého, teda rozširovaní svojich vedomostí a zručností a využíva len zlomok z obrovského potenciálu, ktorý máme k dispozícii.
Ako môžeme rozšíriť a viac si ujasniť obraz o sebe samom?
Dá sa to pomocou zdokonaľovania sebauvedomovania, teda vnímania seba samého vo všetkých dimenziách nielen v tých, ktoré sú pre nás bežné a zvykové.
Všetky vôľou riadené pohyby majú spoločnú charakteristiku sú zvratné, to znamená, že keď si uvedomujeme čo robíme a rozhodneme sa tak, máme schopnosť pohyb v ktoromkoľvek okamihu zastaviť a vrátiť, teda vykonať ho spätne, alebo pokračovať v zamýšľanom pohybe resp. začať robiť čokoľvek iné. Ak je náš obraz o sebe samom v niektorých častiach nekompletný, takýto druh zvratnosti/kontroly pohybu nie je možný a táto schopnosť sa stráca.
Prostredníctvom sebauvedomovania môžeme získať schopnosť voľne regulovať pohyb a dosiahnuť tak oveľa väčšiu slobodu v kontrole seba samého a to pri akejkoľvek aktivite, ktorú robíme.
Metodická a vedomá aplikácia konceptu spätného pohybu, teda uvedomovanie si samého seba pri pohybe a schopnosť usmerniť ho želateľným spôsobom, realizovaná v dlhšom časovom horizonte nám môže pomôcť k nasledujúcim výsledkom: