Pri základom postavení tela o ktorom hovoríme, je telo držané v tonicky vzpriamenom postoji, ktorý je výsledkom adaptácie kostry a svalov na gravitáciu a človek zároveň nie je nútený k žiadnym svalovým kontrakciám vyplývajúcim zo zvykového správania.
V štádiu úplnej svalovej a vaskulárnej (cievnej) relaxácie, ale pri úplnom vedomí sme v najovplyvniteľnejšom stave, sme otvorení podnetom tak zvnútra, ako i z vonkajšieho prostredia. V stave kompletnej kontrakcie úplne strácame zmyslové cítenie hmotnosti tela. Medzi týmito dvoma extrémnymi stavmi je plynulá škála v strede ktorej je stav, kedy nie sú prítomné vôľou riadené kontrakcie a telo drží len tonická kontrakcia, ktorá sa zhoduje s pocitom ľahkosti a jednoty tela.
V tomto stave je ovplyvniteľnosť väčšia než pri kompletnej kontrakcii a menšia než pri úplnej relaxácii. Je to optimálne štádium pre učenie, pre získavanie nových odpovedí. Tento stav je tiež stavom pasivity, teda svaly a cievy sú uvoľnené, telo je ťažké a zahriate, neexistuje žiaden popud čokoľvek robiť. Svaly sú v tonickom stave teda nie sú kontrahované, ale ani ochabnuté. Dá sa povedať, že človek je naladený na plynulú, ľahkú činnosť a jasné myslenie. Tonické postavenie tela je nemožné dosiahnuť hneď či rýchlo. Zabrániť nežiaducim kontrakciám a dosiahnutiu správneho tonického postavenia tela sa naučíme len postupne.
Ideálne postavenie tela sa nezíska tým, že niečo špecifické urobíme, ale tým, že neurobíme nič, to znamená naučíme sa eliminovať všetky akty vôľou ovládaných pohybov, ktoré majú inú motiváciu ako postoj, ktorý sa napokon stane automatický a bude súčasťou nášho obrazu seba samého pri stoji.
Ideálnu konfiguráciu nedocielime rýchlo. Nájsť vhodné postavenie kĺbov, stavcov, bedrových kĺbov či prstov, ktoré sa dlhú dobu nepoužívali, alebo používali nevhodne nie je jednoduché. Deformácie sa odstránia pomerne rýchlo len ak nie sú permanentne udržiavané nesprávnym konaním.